Ekonomická recesia, prudko stúpajúca inflácia, devalvovaná minimálna mzda, nestabilita na politickej scéne, extrémne násilie, Obvinenie oponentov zo smrti a mučenia, nedostatok potravín a „únos práv“ sú niektoré z položiek, ktoré tvoria The najhoršia kríza v histórii Venezuely.
Krajina hraničí s dvoma brazílskymi štátmi Amazonas a Roraima. Bola to práve migračná kríza v druhom prípade, vďaka ktorej vynikla nestabilita Venezuely v správach v Brazílii.
pozrieť viac
Vedci používajú technológiu na odomknutie tajomstiev starovekého egyptského umenia...
Archeológovia objavili ohromujúce hrobky z doby bronzovej v…
Podľa údajov Medzinárodnej organizácie pre migráciu opustilo územie pred katastrofálnou situáciou v krajine už viac ako 2,3 milióna Venezuelčanov. Žiadosti o azyl zo susedných krajín nadobudli od roku 2015 ešte väčšie rozmery.
Podľa správy BBC, zverejnenej 25. augusta, samotná Brazília do apríla 2018 už prijala viac ako 50 000 venezuelských prisťahovalcov, ktorí prichádzali najmä cez pohraničnú oblasť Roraima. Toto číslo predstavuje nárast o 1000 % v porovnaní s rokom 2015.
Migračná vlna sa však neobmedzuje len na našu krajinu. Ďalšie susedné štáty ako Peru, Kolumbia a Ekvádor tiež prijali a stále prijímajú tisíce utečencov. Niektoré body, ako napríklad mesto Tumbes na hranici medzi Ekvádorom a Peru, dostane až 3000 Venezuelčanov denne.
V reakcii na rastúci počet imigrantov tieto krajiny každý deň sprísňujú inšpekciu a kontrolu vstupu Venezuelčanov. Napríklad v Brazílii sa štát Roraima pokúsil uzavrieť hranicu, no zastavila ho justícia.
Napätie rastie a každým dňom naberá alarmujúce rozmery. V auguste 2018 vzrástli obavy, keď v násilnom konflikte Brazílčania spálili oblečenie a veci imigrantov. Tragická situácia viedla všetky spojovacie vozidlá v krajine.
Ľudia, ktorí dovtedy kolaps nevnímali, sa v tej chvíli začali čudovať, čo sa deje v susednej krajine. Aby sme vysvetlili situáciu, urobili sme historický prehľad krízy, aby ste pochopili, čo sa deje vo Venezuele.
Aby sme pochopili, čo sa dnes deje vo venezuelskej politike, je potrebné vrátiť sa do roku 1999, kedy Hugo Chávez zložil prísahu ako prezident krajiny po víťazstve vo voľbách v decembri 1998. Juhoamerická krajina v tom momente okrem scenára nestability prechádzala aj vážnou sociálnou krízou.
Kampaň založená na boji proti chudobe, snahe o sociálnu inklúziu a transfer príjmov v kombinácii so známosťou získané v priebehu rokov, boli niektoré body zodpovedné za to, že sa Chávez rýchlo stal veľmi populárny.
Na čele vlády prezident spustil Bolívarovu revolúciu, ktorá sa začala Ústavodarným zhromaždením na prepísanie venezuelskej ústavy. V referende dokument schválilo viac ako 70 % obyvateľov. V roku 1999 bol schválený aj „Splnomocňovací zákon“, ktorý prezidentovi udelil mimoriadne právomoci.
Vehementne kritizovaná opozíciou umožnila hlave štátu uzákoniť verejné služby, infraštruktúru, bezpečnosť, financie, dane a mnohé ďalšie.
Využitím možnosti legislatívnej úpravy záujmových záležitostí vstúpili do platnosti dekréty so silou zákona pred prechodom cez zákonodarný zbor, keďže cieľom bolo urýchliť postupy administratívne. Práve prostredníctvom tohto mechanizmu Chávez znárodnil ropný sektor, prostredníctvom tzv Uhľovodíkový zákon.
Na tento zákon nadviazali ďalšie dekréty, ktorých uzákonenie sa nepáčilo rôznym spoločenským skupinám, katolíckej cirkvi ani opozícii. Aj pri intenzívnych demonštráciách boli zachované. Ďalej začali odporcovia obviňovať prezidenta, ktorý chce realizovať a komunistický režim v krajine.
V roku 2002 vláda utrpela a štátny prevrat. Neúspešný pokus trval len dva dni a Huga Cháveza priviedla armáda späť k moci. Okamih bol pre neho rozhodujúci, aby zocelil svoju vládu smerom k bolívarským ideálom. Kým opozícia ho obviňovala z autoritárstva, vládne sektory ho obhajovali ako manažment pre chudobných.
V decembri toho istého roku začali štrajk proti režimu zamestnanci štátnej ropnej spoločnosti PDVSA. V reakcii na to bolo prepustených viac ako 18 úradníkov, ktorých nahradili prezidentovi najdôveryhodnejší muži. Tým sa inštitúcia stala jedným z pilierov moci.
V roku 2008, počas jeho tretieho funkčného obdobia, ústavný dodatok umožnil Chávezovi byť štvrtýkrát zvolený z dôvodu, že potreboval viac času na socialistickej revolúcie stať sa. V roku 2012 totiž vyhral voľby, no do úradu sa nemohol ujať pre rakovinu. Zomrel v marci 2013.
Pokračovanie v Chávezovej politike, jeho viceprezident, Nicolas Maduro bol zvolený v roku 2013. V tesných voľbách sa dostal k moci na celé funkčné obdobie. Momentom bola politická kríza, ktorá dopadla na venezuelskú ekonomiku, ktorá tiež prechádzala krízou.
V tejto súvislosti Madurova popularita prudko klesla a opozícii ustúpila, aby požiadala o mechanizmus stanovený ústavou, teda o plebiscit na zrušenie prezidentovho mandátu. Od roku 2016 došlo k niekoľkým pokusom, keďže s podporou aspoň 20 % obyvateľov by ho mohli mocensky odstrániť.
Po niekoľkých odkladoch zo strany Národnej volebnej rady začal od 10. januára 2017 pôsobiť v druhej polovici svojej vlády. V takom prípade, ak by opustil moc, prevzal by ho jeho zástupca, čím by bol zmarený účel opozície.
Prečo je Venezuela v kríze? V roku 2014 v dôsledku poklesu ceny barelu ropy na medzinárodnom trhu hospodárstvo Venezuela, ktorá je takmer úplne založená na ťažbe a predaji paliva, vstúpila do a alarmujúca kríza. Charakteristické Chávezove sociálne investície boli prerušené.
Základné položky ako jedlo a lieky začali dochádzať. Inflácia navyše dosiahla nepredstaviteľné úrovne, čo vyvolalo vlnu protestov. Počas demonštrácií zomrelo viac ako 40 ľudí. Politickí odporcovia a protirežimní militanti boli zatknutí. Venezuelská vláda aj dnes obhajuje, že ide o ekonomickú vojnu dotovanú elitami a Spojenými štátmi.
Ak vezmeme do úvahy tento scenár, armáda začala mať vo vláde každým dňom viac hlasu. A hoci má opozícia v parlamente väčšinu, nemôže prijať žiadne zo svojich rozhodnutí.
Všetky sú zakázané súdnictvom, ktoré plne kontroluje Maduro. V tom čase súdnictvo zdôvodňovalo, že venezuelský parlament pohŕdal, keďže traja poslanci obvinení z volebného podvodu zložili prísahu.
V apríli 2017 sa obyvateľstvo zmobilizovalo do nových protestov, tentoraz s väčším počtom obetí, ktoré už presahujú 200, väčšinou ide o mladých ľudí do 30 rokov. V súčasnosti je zatknutých viac ako 5 000, mnohé z nich sú svojvoľné. Existujú aj nekonečné správy o mučení.
Nicolás Maduro sa ospravedlňoval obvinením opozície z prípravy násilného štátneho prevratu, a aby mu zabránil, aktivoval vojenský plán. Civilisti boli súdení na vojenských súdoch, čo je pre mnohých kritikov typické pre diktatúru.
V júli toho istého roku prezident zvolal Ústavodarné zhromaždenie, ktoré bolo zvolené na základe obvinení opozície z podvodu. Bol to ďalší dôvod pre nárast pouličných konfliktov.
V auguste zložili prísahu voliči, ktorí sa následne pokúsili odvolať generálnu prokurátorku Luisu Ortegu. Urobila niekoľko výpovedí v súvislosti s represiou v uliciach, svojvoľným zatýkaním a samotným Ústavodarným zhromaždením. Najvyšší ju už pozastavil, obvinila ju z pochybenia v riadení.
V tom istom mesiaci bol schválený výnos, ktorý umožňuje ústavodarnému zhromaždeniu prijímať zákony, čo bolo predtým exkluzívne pre Kongres, kde väčšina členov nesúhlasí s vládou Zrelý.
V máji 2018, počas protestov a vysokej miery neúčasti, obvinenia z podvodu, nedostatok uznaním medzinárodného spoločenstva a bojkotom opozície bol Nicolás Maduro znovuzvolený na ďalších šesť rokov mandátu. Veľká časť ich hlasov je pripísaná verným voličom Huga Cháveza.
Scenár sa ani zďaleka neupokojuje. Ekonomika naďalej klesá a v auguste 2018 by po päťcifernom odstránení už znehodnoteného bolívaru mala inflácia tento rok dosiahnuť 1 000 000 %.
10. januára 2019 sa Nicolás Maduro ujal úradu na ďalších šesť rokov vlády, teda do roku 2025. Prezident začal novú etapu v čase, keď sa krajina zmieta v najvážnejšej kríze vo svojej histórii.
Maduro, ako už bolo spomenuté, vyhral voľby v máji 2018.
Inaugurácia sa dlho považovala za cestu, z ktorej niet návratu v súvislosti s politickou, hospodárskou a inštitucionálnou krízou, ktorou latinskoamerická krajina prechádza. Inými slovami, je to vyvrcholenie driftu režimu, ktorý dnes ovláda všetky sféry politickej a súdnej moci.
A to nie je všetko, obnovenie Madurovho mandátu znamená rozchod s najväčšími mocnosťami v medzinárodnom spoločenstve: Spojenými štátmi, Európskou úniou a susednými krajinami, ako je to v prípade Brazílie.
Venezuelský líder na druhej strane nachádza podporu a spojencov v Číne, Rusku, Mexiku a Turecku. Napriek tomu hospodárske dohody uzavreté s týmito krajinami doteraz nemali žiadny vplyv na hospodársky chaos.
V Južnej a Strednej Amerike má prezident za spojencov prezidentov Evo Moralesa z Bolívie, Miguela Díaza-Canela z Kuby a Daniela Ortegu z Nikaraguy.
Namiesto zloženia sľubu v Národnom zhromaždení, ako to vyžaduje ústava, tak Maduro urobil pred Najvyšším súdom (TSJ). Hlavným dôvodom je, že parlament zvolený v roku 2015 tvoria prakticky oponenti. Preto bolo vyhlásené za pohŕdanie, to znamená, že už pre vládu neexistuje.
Od dátumu inaugurácie boli prerušené diplomatické vzťahy s najmenej 13 krajinami Latinskej Ameriky. Takzvaná skupina Lima zahŕňa okrem Brazílie aj Kolumbiu, Argentínu, Peru a Čile.
Medzi opatreniami, ktoré skupina zaviedla, je zákaz vstupu na svoje územia vysokým predstaviteľom venezuelskej vlády vrátane samotného Madura.
Uprostred kontroverzií pri Madurovej inaugurácii sa jedným z hlavných odporcov Madura stal dovtedy málo známy Juan Guaidó.
Začiatkom januára sa ujal predsedníctva Národného zhromaždenia, posledného štátneho orgánu ovládaného opozíciou voči vláde. 24. toho istého mesiaca sa vyhlásil za prezidenta krajiny, pričom vládu Nicolása Madura považoval za nelegitímnu.
Americká vláda ho oficiálne uznala za „dočasného prezidenta“. Čoskoro na to urobili okrem generálneho tajomníka Organizácie amerických štátov (OAS) aj Brazília, Kolumbia, Peru, Ekvádor, Kostarika, Čile a Argentína.
S podporou článku 233 ústavy Guaidó verejne zložil prísahu ako prezident zodpovedný za krajinu,
Tento článok umožňuje zákonodarnému zboru vykonávať funkcie, keď je predsednícka pozícia neobsadená. Cieľom je dosiahnuť vytvorenie „prechodnej vlády a slobodných volieb“.
