Totalita v Európe - vzdelávanie a transformácia

totalita, forma vlády, ktorá teoreticky nepripúšťa slobodu jednotlivca a ktorá sa snaží podriadiť všetky aspekty individuálneho života vláde štátu. Taliansky diktátor Benito Mussolini vytvoril termín totalitný začiatkom 20. rokov 20. storočia charakterizovať nový taliansky fašistický štát, ktorý označil za „celý v štáte, žiadny mimo štátu, žiadny proti štátu. “, totalita sa stala synonymom absolútnej vlády jednej strany a utláčajúci. Medzi ďalšie moderné príklady totalitných štátov patrí Sovietsky zväz pod vedením Josefa Stalina v Nemecku nacisti za vlády Adolfa Hitlera, Čínska ľudová republika za vlády Mao Ce-tunga a Severná Kórea za vlády dynastie Kim.

Pozri tiež: Sýrska vojna.

Aký je rozdiel medzi totalitou a autoritárstvom?

V najširšom slova zmysle je totalita charakterizovaná silným ústredným pravidlom, ktoré sa snaží donucovaním a represiou ovládať a riadiť všetky aspekty individuálneho života. Historické príklady takejto centralizovanej totalitnej vlády zahŕňajú indickú dynastiu Maurya (okolo r. 321-c. 185 pred Kr.), Čínska dynastia Čchin (221 - 207 pred Kr.) A vláda šéfa Zulu Šaka (okolo r. 1852). 1816–1828).. Prvými príkladmi boli nacistické Nemecko (1933-1945) a Sovietsky zväz počas stalinskej éry (1924-1953) decentralizovanej alebo ľudovej totality, v ktorej štát dosiahol svoju drvivú podporu obyvateľstva vedenie. Táto podpora nebola spontánna: jej vznik závisel od charizmatického vodcu a bol možný iba vďaka modernému vývoju v oblasti komunikácie a dopravy.

Totalita sa často líši od diktatúry, despotizmu alebo tyranie nahradením všetkých politických inštitúcií novými a zametaním všetkých právnych, sociálnych a politických tradícií. Totalitný štát sleduje niektoré špeciálne ciele, ako je industrializácia alebo dobytie, s vylúčením všetkých ostatných. Na ich získanie sú zamerané všetky zdroje bez ohľadu na cenu. Nech je to už čokoľvek, cieľ je podporovaný; čokoľvek zmarí cieľ, je odmietnuté. Táto posadnutosť vytvára ideológiu, ktorá všetko vysvetľuje z hľadiska cieľa, racionalizuje všetky prekážky, ktoré môžu vzniknúť, a všetky sily, ktorým štát môže čeliť. Výsledná populárna podpora umožňuje štátu najširší priestor pre konanie akejkoľvek formy vlády. Akýkoľvek nesúhlas sa považuje za zlý a nie sú povolené vnútropolitické rozdiely. Pretože sledovanie cieľa je jediným ideologickým základom pre totalitný štát, jeho dosiahnutie nemožno nikdy uznať.

Za totalitnej vlády sú tradičné sociálne inštitúcie a organizácie odrádzané a potlačované. Sociálna štruktúra je teda oslabená a ľudia sú vnímavejšími na vstrebávanie v jednom zjednotenom hnutí. Účasť v schválených verejných organizáciách sa spočiatku podporuje a potom sa vyžaduje. Staré náboženské a sociálne väzby sú nahradené umelými väzbami na štát a jeho ideológiu. S poklesom pluralizmu a individualizmu väčšina ľudí prijíma ideológiu totalitného štátu. Nekonečná rozmanitosť medzi jednotlivcami sa rozpadá a nahradzuje ich hromadná zhoda (alebo aspoň súhlas) so štátom schválenými vierami a správaním.

Pozri tiež: Demokracia v Brazílii.

Rozsiahle organizované násilie sa stáva podľa pravidla prípustným a niekedy nevyhnutným. totalitný, odôvodnený prvotným záväzkom k štátnej ideológii a sledovaním cieľa Štát. V nacistickom Nemecku a Stalinovom Sovietskom zväze boli na prenasledovanie a vyhynutie vyčlenené celé vrstvy ľudí, ako sú Židia a kulakovia (bohatí roľníci). V obidvoch prípadoch boli prenasledovaní spojení s nejakým vonkajším nepriateľom a obviňovali ich z problémov štátu a tak sa proti nim prebudila verejná mienka a ich osud v rukách armády a polície bol odpustené.

Policajné operácie v totalitnom štáte často vyzerajú podobne ako policajné operácie v policajnom štáte, ale odlišuje ich jeden dôležitý rozdiel. V policajnom štáte polícia pracuje podľa známych dôsledných postupov. V totalitnom štáte pôsobí polícia bez obmedzení zákonov a iných právnych predpisov. Ich činy sú nepredvídateľné a sú poháňané rozmarom ich vládcov. Za vlády Hitlera a Stalina sa vo veciach štátu prelínala neistota. Nemecká ústava Weimarskej republiky nebola za Hitlera nikdy zrušená, ale splnomocňovací akt prijatý Reichstagom v roku 1933 jej umožňoval ústavu meniť podľa ľubovôle, čím ju vlastne zrušil. Úloha zákonodarcu sa stala osobou. Rovnako Stalin venoval v roku 1936 Sovietskemu zväzu ústavu, nikdy však nedovolil, aby sa z neho stal rámec sovietskeho práva. Namiesto toho bol konečným arbitrom pri výklade marxizmu-leninizmu-stalinizmu a podľa ľubovôle zmenil svoje interpretácie. Hitler ani Stalin nedovolili, aby sa zmeny stali predvídateľnými, čím sa zvýšil medzi ľuďmi pocit teroru a potlačili sa akékoľvek rozbroje.

• Stalinizmus. - Po revolúcii v roku 1917 a smrti Lenina začalo toto hnutie vodcom Josefom Stalinom. Ktorí zaručene eliminovali svojich protivníkov a udržali si moc pri moci v rokoch 1927 až 1953. V tomto procese ukončila občianske slobody v krajine a tiež prispela k jej transformácii na priemyselnú veľmoc. Zriadila však Gulag, väzenie pre politické zločiny.
• Fašizmus - V Taliansku ho vďaka Benitovi Mussolinimu vďaka antikomunistickej a antidemokratickej inšpirácii dostali k moci. Postupne sa začleňoval a zameral na reformu vzdelávania a prilákanie prívržencov medzi marginalizované skupiny. Mussoliniho fašistická vláda bola pravicová totalitná vláda.
• Nacizmus - S Hitlerom ako najvyššou postavou a začiatkom roku 1933 sa to skončilo po druhej svetovej vojne. Šírilo antisemitské myšlienky, prenasledovalo a vyhladzovalo hlavne Židov, ale aj telesne a intelektuálne postihnutých, komunistov a rehoľníkov.
• Salazarizmus - Bol to režim v Portugalsku ustanovený v roku 1933, ktorý kontroloval slobodu prejavu a pokračoval v kolonializme v Afrike. Skončilo sa to až v roku 1974 revolúciou.
• frankizmus - V Španielsku s Franciscom Francom, s veľkými fašistickými inšpiráciami a zodpovedný za španielsku občiansku vojnu. Republikáni, ktorí boli porazení, odišli do exilu vo Francúzsku a Mexiku. Po nedemokratickom režime, ktorý uprednostňoval náboženstvo.