Sebapoňatie je naše osobné poznanie toho, kto sme. Zahŕňa všetky naše myšlienky a pocity o nás samých. Zahŕňa to aj naše vedomosti o tom, ako sa správame, naše schopnosti a naše individuálne vlastnosti.
Naše sebapoňatie sa najrýchlejšie rozvíja počas detstva a dospievania. Toto poznanie sa naďalej formuje a mení v priebehu času, keď sa o sebe dozvedáme viac.
pozrieť viac
Výkon učiteľa je kľúčovým faktorom pre úplné začlenenie študentov…
Ageizmus, spoločenský mor, ktorý ohrozuje budúcnosť brazílskej spoločnosti
Sociálny psychológ Roy Baumeister hovorí, že sebapoňatie treba chápať ako štruktúru poznania. Ľudia venujú pozornosť sebe, všímajú si svoje vnútorné stavy, reakcie a vonkajšie správanie.
Prostredníctvom tohto sebauvedomenia ľudia zhromažďujú informácie o sebe. Sebapoňatie je postavené na týchto informáciách a naďalej sa rozvíja, keď ľudia rozširujú svoje predstavy o tom, kým sú.
Skorý výskum sebapoňatia bol založený na myšlienke, že ide o jedinú, stabilnú a jednotnú koncepciu seba. Nedávno ju však vedci rozpoznali ako dynamickú a aktívnu štruktúru, ktorá je ovplyvnená motiváciou jednotlivca aj sociálnou situáciou.
Carl Rogers, jeden zo zakladateľov humanistickej psychológie, navrhol, že sebapoňatie zahŕňa tri zložky:
Sebaobraz je spôsob, akým sa vidíme. Sebaobraz zahŕňa to, čo o sebe vieme fyzicky, naše sociálne roly a naše osobnostné črty.
Tento komponent nie vždy zodpovedá realite. Niektorí jedinci majú nafúknuté vnímanie jednej alebo viacerých svojich charakteristík. Tieto nafúknuté predstavy môžu byť pozitívne alebo negatívne. Jednotlivec môže mať pozitívnejší pohľad na určité aspekty „ja“ a negatívnejší pohľad na ostatných.
Sebaúcta je hodnota, ktorú si pripisujeme. Jednotlivé úrovne sebaúcty závisia od toho, ako sa hodnotíme. Tieto hodnotenia zahŕňajú naše osobné porovnania s ostatnými, ako aj reakcie iných ľudí na nás.
Keď sa porovnávame s ostatnými a zistíme, že sme v niečom lepší, naša sebaúcta v danej oblasti rastie. Na druhej strane, keď sa porovnávame s ostatnými a zistíme, že v určitej oblasti nie sme až tak úspešní, naše sebavedomie klesá.
V niektorých oblastiach môžeme mať vysoké sebavedomie a v iných zároveň nízke sebavedomie.
Ideálne ja je také, akým by sme chceli byť. Vždy je rozdiel medzi sebaobrazom človeka a jeho „ideálnym ja“. Táto nezrovnalosť môže negatívne ovplyvniť niečiu sebaúctu. Podľa Carla Rogersa sebaobraz a ideálne ja môžu byť zhodné alebo nekongruentné.
Sebapoňatie sa začína rozvíjať už v ranom detstve. Tento proces pokračuje počas celého života. Avšak práve medzi raným detstvom a dospievaním prežíva sebapoňatie najväčší rast.
Vo veku 2 rokov sa deti začínajú odlišovať od ostatných. Vo veku 3 a 4 roky deti chápu, že sú samostatné a jedinečné ja. V tomto štádiu je sebaobraz dieťaťa do značnej miery popisný. Väčšinou sa zakladá na fyzikálnych vlastnostiach alebo konkrétnych detailoch.
Deti však čoraz viac dbajú na svoje schopnosti. Vo veku 6 rokov môžu deti komunikovať, čo chcú a potrebujú. Začínajú sa definovať aj z hľadiska sociálnych skupín.
Medzi 7. a 11. rokom začínajú deti sociálne porovnávať. Preto zvažujú, ako ich vnímajú ostatní. V tomto štádiu sa detské opisy samých seba stávajú abstraktnejšie. Začnú sa opisovať z hľadiska zručností a nielen konkrétnych detailov.
Napríklad dieťa v tomto štádiu sa začne vnímať ako atletickejšie ako ostatné a menej atletické ako ostatné. V tomto bode sa začína rozvíjať ideálne ja a sebaobraz.
Dospievanie je kľúčové obdobie pre sebapoňatie. Sebapoňatie vytvorené počas dospievania je zvyčajne základom sebapoňatia na celý život. Počas dospievania ľudia zažívajú rôzne role, postavy a ja.
U dospievajúcich je sebapoňatie ovplyvnené úspechom v oblastiach, ktoré si cenia, a reakciami ostatných, ktoré si na ne cenia. Úspech a schválenie môžu prispieť k väčšej sebaúcte a silnejšiemu sebapoňatiu v neskoršom živote.
